Preskočiť na obsah
RSS odber: Správy mesta Ružomberok   |   Facebook   |   Prihlásenie  
    
Pia1
Sob2
Ned3
Pon4
Uto5
Str6
Štv7
Pia8
Sob9
Ned10
Pon11
Uto12
Str13
Štv14
Pia15
Sob16
Ned17
Pon18
Uto19
Str20
Štv21
Pia22
Sob23
Ned24
Pon25
Uto26
Str27
Štv28

Akcie dnes

Evanjelická cirkev

Po uvedení tolerančného patentu Jozefa II. do života, sa 25. marca 1782 konal v Paludzi seniorálny konvent, ktorý rozhodol, že sa Ružomberok s ulicami a s okolitými obcami (Zemianska Ludrová, Liptovská Štiavnica a Lisková), ale aj vzdialenejšími (Kalameny, Lúčky, Potok, Vrbie a Ľubochňa) cirkevnoprávne pričlení ku novovytvorenému Evanjelickému a. v. zboru v Nemeckej Ľupči.
Na konci 18. storočia žilo v Ružomberku už iba niekoľko evanjelických rodín. Dokumentujú to aj udalosti v súvislosti s ustanovením evanjelického učiteľa do mestskej školy. Ignác Venger, kráľovský dozorca (jarných) škôl (scholae vernaculae) žiadal od mestskej rady pod vedením richtára Ondreja Zvadu Paračku ml., aby bol za evanjelického učiteľa do prvej triedy miešanej školy (schola mixta) uvedený evanjelik Leonard Lehocký. Zastupiteľstvo mesta však v úradnej odpovedi oznámilo, že v celom Ružomberku sú len dve evanjelické školopovinné deti, a že ružomberské školy nie sú miešaného typu. Od polovice 19. storočia nastali v cirkevnom živote Ružomberka väčšie zmeny. V roku 1858 bola postavená socha Panny Márie na Námestí a v roku 1859 kalvária a kalvársky kostol. V roku 1884 sa odlúčili od ružomberskej rímsko-katolíckej farnosti fílie Likavka s Martinčekom. V roku 1875 bol postavený kostolík vo Vlkolínci, v rokoch 1901-1902 postavili kostol v Bielom Potoku a v roku 1907 v Černovej. V roku 1901 bola v rámci cirkevného komplexu na Kúte medzi Ludrovou a Liptovskou Štiavnicou postavená kaplnka. V roku 1902 bol farský kostol svätého Ondreja prestavaný v pseudorománskom slohu. Ružomberskí evanjelici aj evanjelici z okolia patrili ku Evanjelickej cirkvi v Nemeckej Ľupči. Počet evanjelikov sa v druhej polovici 19. storočia v Ružomberku postupne zvyšoval. Zmienku o prvých pokusoch o utvorenie samostatného cirkevného zboru nachádzame v Cirkevných listoch z roku 1865, kde sa uvádza: „Roku 1846/7 ozývali sa hlasy susednej obce Lisková, keď totiž tunajší evanjelickí občania k Blahorodému Pánu Hermanu Jureckýmu do Ružomberka sa dostavili, prosiac ho, aby sa zaujal, že by sa cirkev so školou v Ružomberku zriadila. Nuž ale hrúzne časy prekazili všetkému." „Hrúzne časy" to bolo revolučné vrenie na sklonku rokov meruôsmych. Dobový glosátor (jeho meno nie je uvedené, možno to bol J.D. Makovický, F. Baltík, či niekto iný), pokračuje: „Roku 1857 poznovu mešťania ružomberskí sa u urodzeného pána Antona Dobáka zhromaždili, kdežto naprú Velebnú Večeru Pána skrze Dvojctihodného pána Adama Philadelphyho prijali, potom ale vyvolili tohože pána Antona Dobáka za prednostu zriadiť sa majúcej cirkve." Toto je jeden z prvých, možno prvý údaj o bohoslužobnom akte (s výnimkou pohrebných rozlúčok) na pôde Ružomberka po takmer 150-tich rokoch od násilného zániku pôvodného zboru. Iniciatíva opäť vyšla naprázdno. S podobným výsledkom sa skončil aj liskovský pokus o prosbopis z roku 1861. V dome bratov Makovickovcov sa 31. júla 1864 zišli zástupcovia myšlienky obnovenia samostatnej ružomberskej ev. a. v. cirkvi. Medzi zúčastnenými boli: Peter a Daniel Makovický, c. k. finančný radca Florián Detrich, dr. G. A. Šefranka, Herman Jurecký, Peter Frniak, Ján  Čupáni, Karol Hysko, Ján Bohúň, Karol Hladký, Viliam Krčméry, Peter Kraus, Štefan Migra, Jozef Bohúň, Daniel Droppa a Ondrej Pauliar. Zhromaždenie si zvolilo výbor na čele s Floriánom Detrichom, ktorý mal iniciovať založenie samostatného ružomberského evanjelického zboru. Výbor oslovil s podpisovými hárkami evanjelikov v Ružomberku, Liskovej a Ľubochni, aby sa vyslovili za zriadenie zboru a vyjadrili sumou, ktorou sú na jej zriadenie ochotní prispieť. V Ružomberku sa prihlásilo 34 rodín so 120 členmi a sumou 2510 zlatých, v Liskovej 35 rodín so 199 členmi a sumou 187 zlatých a v Ľubochni 14 rodín so 46 členmi so 40 zlatými. Predseda výboru F. Detrich 8. júna 1865 predložil pred politickú vrchnosť žiadosť o zriadenie zboru aj s prílohami. Liptovský župan Ján Francisci žiadosti vyhovel a ustanovil komisiu pod vedením Juraja Matúšku, stolično-súdneho prísediaceho a s členmi: Adolfom Prokopom, stoličným boženíkom, Jánom Plechom starším, M.M. Hodžom, farárom vrbicko-mikulášskym, Adamom Philadelphim, farárom nemecko-ľupčianskym, Ladislavom Kabzanom, dozorcom nemecko-ľupčianskej cirkvi a Ondrejom Krónerom, hlavným slúžnym v Ružomberku. Stoličná komisia sa zišla so zástupcami ružomberského prípravného výboru v dome Petra Makovického 22. júla 1865. Celá akcia bola nakoniec neúspešná, pretože, aj keď sa veci dostali na rokovanie stoličného zhromaždenia, ani po roku výsledok nebol známy a spisy boli výboru vrátené naspäť stoličným notárom Jozefom Kajuchom. Po týchto udalostiach sa pravidelne stretávali na nedeľných službách Božích v dome Makovickovcov, pod vedením Jána Kadavého, bývalého učiteľa v Nemeckej Ľupči, ktorý tu býval. Veriaci sa tu pravidelne stretávali. Podľa spomienok Gustáva Kleina spievali s klavírnym sprievodom Jána Kadavého a kázne boli čítané z vydanej zbierky kázní bývalého mikulášskeho farára a liptovského seniora Matúša Blahu. Tieto bohoslužby sa uskutočňovali až do roku 1871, do odchodu Jána Kadavého do Martina. Výbor sa opäť zišiel až po piatich rokoch 2. februára 1870. Zvolal ho Herman Jurecký, podpredseda výboru do svojho príbytku. Na svojom zasadnutí poveril členov Petra Krausa, Štefana Migru a Daniela Droppu, aby sa postarali o prenájom primeranej miestnosti v meste na konanie nedeľných bohoslužieb. Na podpis nájomnej zmluvy boli poverení Herman Jurecký, Peter Makovický, Gustáv Klein a Móric Jurecký. Keďže súpis evanjelikov v Ružomberku a v okolí bol 5 rokov starý, bolo treba urobiť nový, najmä kvôli finančnej otázke fungovania zboru. Čoskoro na to bola prenajatá a upravená miestnosť v Hanskovskom dome na konanie nedeľných bohoslužieb. Tu sa od roku 1870 bohoslužby odbavovali podobným spôsobom ako bohoslužby v dome Makovickovcov. Blahove, tlačou vydané kázne, čítavali Kraus, Levich, Štefan Migra a Ján Kubík. Ako píše Gustáv Klein vo svojich spomienkach, „medzi niekoľkými členmi len panovala veľká horlivosť a obetavosť."    Na zhromaždení 27. februára 1870 sa k myšlienke ružomberského evanjelického zboru prihlásili aj evanjelici z Liptovskej Štiavnice na čele s Ondrejom Burjanom, Karolom a Jurajom Povolným, Jozefom Šindlérym a Jánom Hrabušom. Na rokovanie 8. septembra 1870 v Ružomberku bol potom vyslaný seniorálny výbor na čele s Júliusom Platym a členmi Júliusom Joóbom, Ľudovítom Hroboňom, Adamom Philadelphym a Jurajom Kellom. Ružomberská delegácia sa snažila presadiť úplné osamostatnenie zboru s vlastným farárom a učiteľom, alebo aspoň s vikárom a učiteľom. Rodiaci sa zbor prostredníctvom Petra Makovického, Petra Krausa a Štefana Migru odkúpil zmluvou z 22. marca 1871 dom Michala Janču, mestského richtára a jeho manželky Zuzany Jančovej rodenej Bobotovej vo Veľkom Políku za 3100 zlatých, ktorý mal slúžiť ako fara a ako modlitebňa. Zástupcovia ružomberského prípravného výboru M. Jurecký a P. Makovický sa v dňoch 28. a 29. augusta 1871 zúčastnili v Liptovskom Mikuláši zasadnutia dištriktuálneho konventu a obhajovali tu myšlienku zriadenia vikárskej stanice v Ružomberku. Dištrikt prijal predloženú petíciu Ružomberčanov a odporučil, aby bola zaslaná ako prosbopis ku generálnemu konventu a barónovi Gabrielovi Prónayovi, hlavnému dozorcovi evanjelickej cirkvi. Prosbopis bol vyhotovený a ružomberskú stranu mal na generálnom konvente zastupovať Móric Jurecký. Pre chorobu preddunajského biskupa Ľudovíta Gedulyho prosbopis nebol vybavený a cesta Mórica Jureckého tak ostala bez výsledkov. Výbor opäť zasadal 1. septembra 1872, pod predsedníctvom Petra Makovického a rozhodol, aby novo ustanovený vikár v Ružomberku dostával 300 zlatých ročne, slobodné bývanie v cirkevnom dome, 4 láktory tvrdého a 6 láktorov mäkkého dreva na vykurovanie, úžitok zo záhrady pri dome a v Políku, 4 ofery do roka, pomerné dôchodky zo štóly, príjmy z koledy a plat za vyučovanie detí. Jeho povinnosťou malo byť vykonávať cirkevné obrady v modlitebni, vykonávať kňazské a učiteľské povinnosti, pracovať na osamostatnení zboru, zodpovedne vybavovať spisovú agendu, dbať na rozhodnutia konventu a výboru, viesť bezúhonný a príkladný život, všetok čas venovať zveľadeniu cirkvi a nikdy nezanechať miesto úradovania bez oznamu a súhlasu. V tom istom období pokračovali ďalšie kroky na osamostatnenie Ružomberka od Ľupčianskej cirkvi. Tamojší farár Adam Philadelphy žiadal od Ružomberka, Liptovskej Štiavnice a Ľubochne odstupnú doživotnú ročnú náhradu vo výške 70 zlatých a od Liskovej 20 zlatých. Cirkevný konvent v Nemeckej Ľupči zasadal 29. septembra 1872 a súhlasil s osamostatnením Ružomberka a okolitých obcí s podmienkou, že obidve strany nebudú od seba žiadať nijakú náhradu. Ružomberský zbor na seba zároveň prevzal záväzok vyplácať farárovi Adamovi Philadelphymu doživotne rentu vo výške 90 zlatých ročne. Na 16. marca 1873 bol zvolaný riadny cirkevný konvent do Ružomberka. Konventu sa zúčastnili hostia: Ladislav Bobrovnický, seniorálny dozorca, Fridrich Baltík, konsenior a Peter Lehocký, seniorálny poddozorca. Za ružomberský prípravný výbor boli prítomní: Florián Detrich, predseda, Peter Makovický, podpredseda, Daniel Makovický, pokladník, Móric Jurecký, notár a ďalšie významné osobnosti Ružomberka a okolia. Na konvente bolo oficiálne vyhlásené znovuutvorenie samostatného ev. a. v. ružomberského zboru. Vo voľbách bol za hlavného dozorcu cirkvi zvolený Florián Detrich. Úradným názvom utvoreného zboru bol: „Cirkev evanjelická aug. vyznania v Ružomberku r. 1873". Symbolom sa stal kalich s jednoduchým krížom nad ním. Cirkevnou rečou mala byť výlučne slovenčina a cirkevný majetok mal byť výlučne slovenský. Právo zvolávať miestne konventy až do príchodu riadneho farára sa ponechalo hlavnému dozorcovi. Ďalší konvent sa potom uskutočnil 25. marca 1873. Predsedal mu Peter Makovický, poddozorca. Za náhradného zapisovateľa popri Móricovi Jureckom bol zvolený Gustáv Klein. Konvent poveril Dávida Tholta, Viliama Krčméryho, Gustáva Kleina, Štefana Migru a Ondreja Baláža, aby vypočítali potrebné náklady na prestavenie kúpeného domu na modlitebňu. Otázku prestavby domu na modlitebňu riešil konvent 30. marca 1873. Prítomní sa ale rozhodli, že prestavba by bola nerentabilná, a preto navrhli, aby sa dom ponechal pre potreby fary a na dvore sa mala postaviť nová budova modlitebne. Z pôvodných členov výboru na prestavbu a doplnením ďalších bol utvorený nový staviteľský výbor, ktorý mal zaobstarať stavebné plány, materiál, robotníkov a záprahy. V krátkom čase bolo potrebné vyhotoviť aj vokátor pre nového kňaza. Osnova vokátora bola potom prečítaná na ďalšom konvente 6. apríla 1873. Piaty konvent zasadal 2. júna 1873 a riešil výstavbu modlitebne. Do filiálnych obcí sa mali rozoslať členom cirkvi hárky, kde sa mali zaviazať, akú prácu môžu na stavbe odpracovať. Na dovoz piesku sa zaviazali z Ružomberka Peter Kraus, Daniel Migra a Jozef Bohúň. Evanjelici z Liskovej prisľúbili, že stavebné drevo splavia z Hrádku dolu Váhom. Evanjelici z Liptovskej Štiavnice sa zase zaviazali, že na dvore, ktorý mal slúžiť ako pozemok pod stavbu modlitebne, rozoberú existujúce hospodárske stavby. Na stavbu drevárne cirkev odkúpila od suseda Jozefa Hysku ďalších 10 štvorcových lakťov pozemku. Dňa 23. júna 1873 bol položený základný kameň stavby evanjelického chrámu. Kameň vyhotovil František Miksa. Na vrchu bol vyrytý letopočet 1873 a vo vnútri bola uložená pamätná listina s uvedenými osobami a významnými dátumami príprav stavby. Pri slávnostnom akte položenia základného kameňa boli prítomné viaceré významné osoby: konsenior Fridrich Baltík, nemecko-ľupčiansky farár Adam Philadelphy a novozvolený kňaz ružomberského zboru Ján Drahotín Makovický, bývalý správca škôl v Liptovskom Mikuláši. Všetci traja kňazi požehnali základný kameň a prítomný dištriktuálny dozorca Martin Szentiványi tri razy udrel kladivkom na kameň a po zaspievaní piesne „Kriste Obrance zboru křížového" bola posviacka základného kameňa skončená. Ďalší, v poradí už šiesty konvent, zasadol 10. augusta 1873. Niesol sa v znamení náhlej smrti dozorcu Floriána Detricha, ktorý zomrel 17. júna 1873. Farárovi Makovickému konvent oznámil, že jeho farský byt mu bude do užívania odovzdaný 25. augusta 1873. Siedme zasadnutie konventu 1. septembra 1873 riešilo posvätenie farského príbytku, predstavenie nového kňaza, dôsledné administratívne odlúčenie s cirkvou nemecko-ľupčianskou a odovzdanie cirkevnej pečate a matrík do rúk farára. Ján Drahotín Makovický už sám viedol zasadnutie nasledujúceho ôsmeho konventu 22. októbra 1873, ktorý sa niesol v duchu dokončovacích prác na stavbe chrámu a blížiaceho sa termínu jeho vysviacky. Na posviacku bol pozvaný superintendent Ľudovít Geduly a senior Juraj Krmeský bol požiadaný, aby posviacku pre pokročilú starobu a chorobu zveril do rúk konseniora Fridricha Baltíka. Na zasadnutí konventu 16. novembra 1873 bola ružomberská cirkev informovaná o dare nemecko-ľupčianskej cirkvi na stavbu chrámu vo výške 50 zlatých. Superintendent Geduly sa ospravedlnil, že sa nemôže dostaviť na slávnostnú posviacku chrámu. Zároveň boli niektorí prítomní členovia poverení prípravou pozvánok na posviacku. Na zasadnutí konventu 30. novembra 1873 bol prečítaný list o uzdravení superintendenta Gedulyho, ktorý zároveň týmto účasť na posviacke dodatočne potvrdil. Slávnostná posviacka chrámu sa uskutočnila 7. decembra 1873. Boli na nej prítomní viacerí hostia: superintendent Ľudovít Geduly, oravský senior a dolnokubínsky farár Samuel Novák, konsenior a vrbicko-mikulášsky farár Fridrich Baltík, nemecko-ľupčiansky farár Adam Philadelphy, sielnický farár Ľudovít Hroboň, trnovecký farár Ján Lehocký, paludzký farár Ján Kmeti a miestny farár Ján Drahotín Makovický. Prítomný bol aj dištriktuálny dozorca Martin Szentiványi a liptovský seniorálny dozorca Ladislav Bobrovnický. Dojímavú slávnosť podčiarkla aj spoluúčasť cirkevníkov z vrbickomikulášskeho zboru. Boli medzi nimi hlavne učitelia, ako napr. spisovateľ a publicista Rehor Uram Podtatranský, dirigent, zakladateľ mikulášskeho spevokolu „Tatran", Karol Ruppeldt, Adam Bohuš, Ján Štepita a iní. Pod vedením Karola Ruppeldta poslúžili skvelým spevom nábožných piesní a liturgických spevov mladému zboru, ktorý ešte nemal prostriedky na nový organ. Superintendent sa prihovoril veriacim na základe textu z Evanjelia podľa Lukáša 12,32: „Neboj se, maličké stádce" a na príklade dlhej a slávnej minulosti ružomberských evanjelikov a evanjelikov blízkeho okolia – spomenul Ilesháziovcov, Turzovcov i synodu r. 1707 – poukázal na to, že Boh nedá zahynúť verným. Konsenior Baltík zložil na prosbu ružomberských cirkevníkov príležitostný chorál, ktorý predniesli pod Ruppeldtovým vedením vrbicko-mikulášski cirkevníci. Zatým kázal na základe Listu Efezským 2, 19-22 sielnický Ľudovít Hroboň, svojho času verný spolupracovník Hodžov, literát a  člen výboru Matice slovenskej. S „eliášskou horlivosťou kládol cirkvi na srdce vieru v božstvo Kristovo, čo učenie celú sústavu viery našej v jedno spojujúce a udržiavajúce." Fridrich Baltík potom po príhovore na základe textu z l. Listu Petra 5,2-4 uviedol do úradu prvého zborového farára ružomberského - Jána Drahotína Makovického. Následne Večeru Pánovu prisluhoval senior oravský Novák a krst dieťaťa vykonal „zápalom kresťanským a pastierskym" Ján Kmeti. Obe sviatosti ev. a. v. cirkvi sa tak symbolicky prisluhovali v deň, keď obrodený cirkevný zbor po prvýkrát vstupoval do svojho chrámu. Potom Ján Lehocký uviedol šestonedieľku. Po záverečnej modlitbe a pastierskom požehnaní superintendenta Gedulyho ľud odchádzal z nového chrámu s piesňou „Nuž Bohu děkujme". Ďalšie udalosti v rámci ružomberského zboru nemali taký rýchly a prudký priebeh ako počas stavby chrámu a osamostatňovania sa zboru. Za doživotného dozorcu cirkev zvolila 8. septembra 1874 Petra Makovického a počas toho istého roku za doživotného kurátora Dávida Tholta z Liptovskej Štiavnice. Na zasadnutí 14. marca 1875 sa doživotným kurátorom cirkvi stal Štefan Migra. Za kostolníka bol zvolený Daniel Droppa, neskôr túto funkciu prevzal Ján Hysko. Na zasadnutí 7. marca 1880 bolo zvolené prvé presbyterstvo zboru v zložení: Koloman Thuranský, Tomáš Bobrovnický, Viliam Krčméry, Dr. Jozef Burjan, Gustáv Klein, Marek Plech, Daniel Beniač, Peter Kraus, Daniel Migra, Ján Kubík, Ján Holécy, Karol Hladký, Michal Kordoš, Alexius Andaházy, Štefan Hrabušay, Ondrej Kasanický ml., Jozef Baláž, Juraj Lukáč a Ondrej Lukáč – Veľký. Namiesto zomrelého pokladnícka cirkvi Daniela Makovického bol na jeho miesto 8. mája 1881 zvolený Gustáv Klein. V tom istom roku bola založená cirkevná pokladňa pre chudobných so sumou 6 zlatých. Po úmrtí farára Jána Drahotína Makovického 24. februára 1884 bol na jeho miesto ustanovený ako administrátor nemecko-ľupčiansky farár Móric Philadelphy. Krátko na to si cirkev za nového kňaza zvolila Júliusa Bohuša, ktorý bol do cirkvi uvedený 27. apríla 1884. Počas jeho pôsobenia bol v roku 1887 za cirkevného poddozorcu a právnika zvolený Daniel Š. Beniač. V nasledujúcom roku bol urobený zoznam ružomberských členov zboru, kvôli riadnemu a spravodlivému vyberaniu cirkevnej dane. V roku 1888 bol za cirkevného notára zvolený Dr. Jozef Burjan. Farár Július Bohuš zomrel 21. apríla 1890. Na jeho miesto prišiel 30. júla 1890 Mieroslav Ladislav Kovalevský. V Ružomberku bol kňazom 20 rokov, keď odišiel na odpočinok. V Ružomberku ostal až do svojej smrti v roku 1916. Počas jeho pôsobenia bola opäť založená v meste evanjelická škola. Začala svoje veľmi úspešné pôsobenie a v roku 1904 aj s jeho pričinením bola postavená nová budova školy. S postupným rozmachom zboru starý kostolík prestával plniť funkciu dôstojného duchovného stánku. Jeho kapacita už nestačila, rady evanjelickej komunity rozširovali aj robotníci, ktorí prišli za prácou do novej textilky a papierní. Ružomberskí cirkevníci sa na sklonku prvého desaťročia 20. stor. rozhodli vystavať nový kostol. Doba nebola najpriaznivejšia – v r. 1910/11 rezonoval v zbore konflikt s predstavenstvom potiského dištriktu, ktoré anulovalo kandidatúru Jána Jamnického na uprázdnenú kňazskú stanicu ružomberskú po odchode chorľavejúceho Kovalevského z úradu. Nový farár, slovenský národovec a politik Metod Matej Bella, začas jeden z nemnohých slovenských poslancov v uhorskom sneme, ktorých sa podarilo zvoliť napriek úradným machináciám a policajnému teroru – sa musel potýkať s novou realitou tých čias – na jednej strane s neúprosne postupujúcou sekularizáciou, zasahujúcou najmä robotnícke prostredie veľkých priemyselných podnikov a jej bezprostrednými, kľúčovými prejavmi, uvoľňujúcou sa morálkou i socialistickou svetonázorovou alternatívou; na strane druhej s tradičným súperom v ružomberskom prostredí – militantným katolicizmom. Konfesionálne napätie v slovenskej spoločnosti začalo stúpať najmä od r. 1910 a bolo ho veľmi cítiť i v samotnom Ružomberku. V roku 1913 Andrej Hlinka ako člen mestského zastupiteľstva prekazil darovanie pozemku na výstavbu evanjelického kostola s odôvodnením, že mesto je patrónom katolíckej farnosti a ako takému mu v prvom rade prislúcha starať sa o výstavbu nového kostola pre katolíckych veriacich. Na sklonku toho istého roku sa ružomberských evanjelikov veľmi dotkol necitlivý Hlinkov prístup k riešeniu otázky užívania verejného mestského cintorína. Napriek tomu sa ružomberskí evanjelici nevzdávali. Už od začiatku 2. desaťročia sa snažili získať prostriedky na nový kostol. V liste z 30. mája 1911, adresovanému Spolku Gustáva Adolfa, píšu: „S pomocou Božou by sme chceli jubilejný rok Reformácie zasvätiť v novom, priestrannejšom i primeranejšom chráme. Sme však prislabí, aby sme to zo svojich síl vykonať mohli, preto i touto cestou obraciame sa na našich milých nemeckých spolubratov vo viere s tou úctivou prosbou, aby nám bohumilý cieľ uskutočniť pomáhali." Finančné prostriedky boli vždy slabou stránkou mladého zboru, ale hmotný nedostatok vždy aj nahrádzalo horlivé odhodlanie, viera a maximálna obetavosť. Vo veľkej miere pomáhali darcovia Makovickovci, Gustáv Klein, ktorý odkázal svoj majetok na stavbu nového chrámu, aj tí najchudobnejší, ktorí s láskou venovali z toho mála, čo mali. „Stavebný pozemok sme po 5-ročnom prosení, po ťažkých bojoch, námahách a intervenciách konečne dostali. Mesto Ružomberok nám darovalo namiesto pýtaných 6 000 štvorcových metrov, 2 000 štvorcových metrov pozemku s tým záväzkom, že na tom pozemku nesmieme postaviť ani faru, ani školu." tak písal dopisovateľ Cirkevných listov z Ružomberka v máji 1915. Mesto poskytlo zboru aspoň predkupné právo na susedný pozemok, kde by sa výstavba spomínaných budov mohla realizovať. Avšak ... ako píše ružomberský korešpondent ... „Strojili sme sa, že s pomocou Božou priberieme sa tohto roku ku stavbe chrámu, alebo aspoň stavebný materiál si zadovážime,... Vojna nám prekazila plány a so stavbou musíme počkať na časy pokojnejšie." Skutočne, vojna ťaživo zasiahla do ľudských osudov. Muži odišli na front a ženy s deťmi k svojim príbuzným, za znesiteľnejším živobytím. Cirkevný zbor nechcel uvaliť ďalšie bremeno na plecia tých, ktorí sa náhle ocitli vo vypätých existenčných podmienkach a hmotnej núdzi. Ostávalo len čakať... Po roku 1918 sa záležitosti pohli dopredu. V roku 1919 bolo možné po usporiadaní dedičských záležitostí disponovať s pozostalosťou po Gustávovi Kleinovi, keďže nový stavebný zákon nekládol prekážky pre stavbu fary a školy. A tak, s podporou dištriktu a štátu, započali ružomberskí cirkevníci za pôsobenia nového farára a liptovského seniora Vladimíra Pavla Čobrdu s prácami na stavbe novej školy a fary podľa plánov ružomberského architekta Ing. Jána Burjana a vo vlastnej réžii. Realizovali ich v rokoch 1924-1925 (podľa niektorých údajov 1923-1925). Ani úplné vyčerpanie prostriedkov po dokončení oboch stavieb neprekazilo úmysel cirkevníkov mať svoj nový chrám. Veľký duchovný podporovateľ stavby, neskorší zborový dozorca Matej Križka ml. (do úradu ho v deň posviacky nového stánku Božieho, 10.10.1926, uviedol biskupský tajomník Pavel Neckár), navrhol ustanoviť stavebný výbor a zadať práce niektorej stavebnej firme, vybranej na základe konkurzu, pri dodržaní určitých cenových limitov. Za členov stavebného výboru zvolili Mateja Križku, kurátora Gustáva Rumana a stavebného znalca Michala Čatloša. Víťaz konkurzu – stavebná firma Jozefa Pešeka – započala s prácami 10. októbra 1925 a už 4. decembra boli hotové základy. Pritom v priebehu nasledujúcich stavebných prác dochádzalo k nevyhnutným úpravám projektu Ing. J. Burjana vzhľadom na charakter podložia. Rok 1926 sa niesol v znamení posledného veľkého vypätia síl – morálnych, fyzických – aj finančných možností. Na pretras sa dostala otázka zvonov – pre Ružomberčanov veľmi citlivá, veď stará modlitebňa zvony nemala. Na pomoc mesta v tomto ohľade nedúfali a ani sa jej nedovolávali. Tak tomu nebolo ani v minulosti počas návštev superintendentov v rokoch 1873 a 1913. Matej Križka vtedy povedal, že „kostol s vežou bez zvonov podobá sa človeku, ktorý síce žije, ale citu nemá, ani hlasu nevydá ... zvony sú nevyhnutnou súčasťou kostola ... ich hlaholenie veriacich potvrdzuje vo viere, povzbudzuje k práci a zvoláva do chrámu Božieho, ale často prebudí i svedomie nevercov a ľahostajných vo viere." Medzitým sa 11. apríla 1926 konali slávnostné služby Božie v priestoroch rozostavaného chrámu, na ktorých biskup Dr. Jur Janoška posvätil jeho základný kameň. V septembri, mesiac pred slávnostným posvätením kostola, priviezli za veľkej účasti veriacich nové zvony. Dňa 10. októbra 1926 nadišiel slávnostný deň. Podobne, ako polstoročie predtým, stal sa deň posvätenia chrámu veľkým sviatkom a slávnosťou nielen ružomberských evanjelikov. Význam a dôležitosť tohto aktu a postavenia ružomberského cirkevného zboru ako evanjelickoluteránskeho misijného ostrova v prostredí Dolného Liptova podčiarkla účasť veľkého množstva evanjelického ľudu a kňazov z celého Liptova, ale aj Oravy, Turca a Spiša, tak aj prítomnosť najvyšších ordinovaných i neordinovaných  predstaviteľov ev. a. v. cirkvi. Na posviacku prišiel biskup Dr. Jur Janoška, generálny dozorca Dr. Ján Vanovič a dištriktuálni dozorcovia Ľudevít Šimko a Dr. Bohuslav Klimo, (biskup Západného dištriktu Samuel Zoch musel svoju účasť pre onemocnenie odriecť), ďalej 5 seniori, vyše 30 kňazov, asi 20 dozorcov a toľko učiteľov." Dr. Jura Janošku, biskupa Východného dištritku, plniaceho zároveň aj povinnosti generálneho biskupa, sprevádzaného veľkým sprievodom cirkevníkov z Nemeckej Ľupče a ružomberských fílií, vítali z veže nového kostola mohutné a dojímavé tóny ev. hymny – Lutherovho chorálu „Hrad přepevný jest Pán Bůh náš." Posviacku kostola vykonal biskup Dr. Jur Janoška. Po zvyčajnej liturgii pred chrámom biskup otvoril jeho dvere a zástup veriacich po prvý raz vstúpil do dokončeného chrámu. Slávnostnú liturgiu v kostole slúžili profesor Dr. Ján Jamnický (v neskoršom období ružomberským evanjelikom obzvlášť blízky aj pre bádanie o počiatkoch reformácie v Liptove a zástoji ružomberských Jakobeovcov v nej), bývalý liptovský konsenior Bezek a Ján Drobný (rovnako významná osobnosť ev. vysokého školstva, teológie a cirkevných dejín). Posväcujúcu reč povedal a po nej posvätil chrám, oltár, kazateľnicu a krstiteľnicu, bohoslužobné nádoby a zvony sám biskup, príležitostnou kázňou poslúžil turčiansky senior a cirkevný historik Oto Škrovina, ktorý na príklade Nehemiáša – staviteľa Božieho príbytku uprostred pokušení a trápení sprítomnil silu a dôležitosť neutíchajúcej viery. Po uvedení nového dozorcu do úradu prislúžil miestnemu kňazovi a zborovému presbyterstvu Večeru Pánovu Ľudovít Šenšel, neskorší liptovský senior a vynikajúca osobnosť na čele Tranoscia a Cirkevných listov. Vladimíra Lukáča z Liptovskej Štiavnice, najmladšiu ratolesť zboru, narodenú 2. októbra – týždeň pred slávnostnou udalosťou, pokrstil nasledovník Čobrdov v Smrečanoch, liptovský konsenior Cyril Harman. Slávnostnú kázeň a históriu stavby podal ružomberský farár a liptovský senior Vladimír Pavel Čobrda a slávnosť uzavrel dištriktuálny dozorca Bohuslav Klimo-Hájomil prirovnaním chrámu k hore Olivovej, miestu, kde sa k nebeskému Otcovi modlieval a útechu hľadal Pán Ježiš Kristus. Pre veľkú účasť veriacich sa služby Božie konali aj pred chrámom. Tu kázal v anglickom jazyku indický evanjelický misionár John Nelson Christananda a jeho zvestovanie slova Božieho tlmočil niekdajší ružomberský seniorálny kaplán, zakladateľ ružomberského SEM-u – profesor teológie a východniansky farár Michal Lúčanský, predčasne zosnulá výrazná a nádejná osobnosť slovenskej evanjelickej teológie. Po ňom kázali ešte profesor náboženstva Ľudovít Neckár a farár Ján Čierny. Podľa dobového svedectva kázne veľmi mocne a dojímavo zapôsobili na zhromaždené zástupy a hustý dážď, ktorý sa spustil na záver slávnosti posvätenia chrámu, veriaci vnímali ako Božie požehnanie ich diela viery a lásky. Budova kostola bola postavená ako jednoduchý, sieňový priestor s oltárnym uzáverom. Na oltári bol umiestnený obraz Ježiša žehnajúceho kalich od Petra Michala Bohúňa z roku 1873. Starší organ bol v roku 1875 kúpený do pôvodnej modlitebne od cirkevného zboru z Necpál. Organ umiestnený v novostavbe bol vyhotovený v roku 1901 J. Tučkom z Kutnej Hory. V zariadení kostola je dodnes barokový kalich z konca 17. storočia. Na vežu kostola boli postupne inštalované štyri zvony. Starší, takzvaný Hodinový zvon, je nesignovaný a pochádza z roku 1839, mladšie zvony uliala v roku 1926 firma Bratia Fischer.   Už počas posledného roku pôsobenia farára M. Kovalevského bol administrovaním zboru poverený Pavol Rodoľub Čobrda, predtým farár v Smrečanoch, známy svojím nekompromisným národným postojom, za ktorý bol vystavený perzekúcii. V Ružomberku administroval v rokoch 1909-1911. V roku 1911 si cirkev za farára zvolila Metoda Bellu, farára v Liptovskom Trnovci. Neskôr sa stal aj liptovským seniorom. V roku 1911 sa zborovým dozorcom stal Vladimír Makovický (*1862 +1944) a poddozorcom jeho brat Peter Makovický (*1864 +1929). Obidvaja túto funkciu úspešne zastávali do roku 1926. V roku 1911 si cirkev zvolila aj nového kostolníka. Bol ním Štefan Kabzan, ktorý svoje povinnosti vykonával až do roku 1937. V roku 1913 (22.-23.5.) ružomberskú cirkev po prvý krát od jej vzniku v roku 1873 vizitoval Henrich Geduly. Počas vizitácie biskup pre nedostatok miesta vo farskom byte nocoval v dome dozorcu Vladimíra Makovického. Počas celej návštevy aj služieb Božích bol Ružomberok bez zvonenia zvonov, pretože zvony vo veži kostola svätého Ondreja boli vyhlásené za čisto katolícke na základe hlasovania ružomberskými senátormi za richtára Jozefa Klimku. Pred vizitáciou bol nanovo vymaľovaný interiér aj fasáda modlitebne. Nový náter získali aj obloky.
Už počas pôsobenia v Liptovskom Trnovci sa Bella politicky angažoval v Slovenskej národnej strane a zastával post poslanca v uhorskom parlamente za mikulášsky volebný obvod. Aj po vzniku republiky pokračovala jeho politická angažovanosť, preto v roku 1920 z Ružomberka odišiel. Dňa 15. augusta 1920 bol za nového farára v Ružomberku zvolený Vladimír Čobrda, syn farára Pavla Rodoľuba Čobrdu. Zbor tým získal veľmi húževnatého kňaza. Čobrda v roku 1910 začal vydávať časopis Evanjelický posol spod Tatier, ktorého bol do roku 1920 aj redaktorom. V rokoch 1923-1930 bol redaktorom Cirkevných listov. V Liptovskom senioráte zastával úrad dekana od roku 1920. V roku 1922 bol jednomyseľne zvolený za seniora Liptovského seniorátu. V roku 1930 sa po smrti biskupa Dr. Jura Janošku stal biskupom Východného dištriktu. Výročný konvent Východného dištriktu zasadal 9. septembra 1930 v budove Štátnej školy v Ružomberku. Niesol sa v slávnostnej atmosfére, pretože bol spojený s inštaláciou nového biskupa Vladimíra Čobrdu. Do Ružomberka pri tejto príležitosti zavítali aj biskup Dušan Fajnor a minister Juraj Slávik. Boli prítomní aj ďalší hostia. Slávnostnej inštalácie a bohoslužieb sa zúčastnilo asi 5 tisíc veriacich. Pôsobenie Vladimíra Čobrdu v Ružomberku bolo veľmi úspešné. Cirkev si postavila nový kostol, školu a byt pre učiteľa a podrástla aj duchovne. Počas pôsobenia Vladimíra Čobrdu pôsobili v Ružomberku dvaja kapláni: Gustáv Plavec v rokoch 1928-1929, a v rokoch 1929-1930 Martin Abrhám, neskôr farár v Liptovskej Kokave a Liptovskom Petre. Po Čobrdovom odchode bol 20. septembra 1932 za farára zvolený Gustáv Plavec, rodák z Pukanca, predtým farár v Devičí. Do úradu bol uvedený 18. októbra 1932 v prítomnosti seniora Ľudovíta Šenšela a farára z Východnej Pavla Tomku. V 84. roku života zomrela v Ružomberku 30. júna 1934 Mária Bohúňová – Hladká, ktorá svoj hnuteľný aj nehnuteľný majetok zanechala ružomberskej evanjelickej cirkvi. Jej majetok bol spravovaný ako „Základina Márie Bohúňovej – Hladkej". Ešte v tom istom roku cirkev predala pozemok z tejto základiny so súhlasom Liptovského seniorátu a celá truhlica šatstva a plátna bola darovaná mikulášskemu sirotincu. Okrem tejto základiny mal zbor v 30-tych rokoch 20. storočia aj Základinu Hermana Jureckého, Základinu Jána Drahotína Makovického, Liskovskú vozíkovú základinu a obhospodaroval zbierky na Zborovú diakoniu, štiavnickú modlitebňu, liskovskú zvonicu, liskovské zvony a liskovskú školu.
V roku 1934 sa ružomberský zbor stal na základe súhlasu celozborového konventu riadnym členom Spolku slovenskej evanjelickej diakonie so sídlom v Liptovskom Mikuláši. V zbore v tomto období úspešne pracovali dva spolky. Združenie evanjelickej mládeže malo 30 členov, ktorí sa pravidelne schádzali každý utorok večer v priestoroch školy. Schôdze boli vzdelávacie, biblické a zábavné. V rámci vzdelávacích schôdzí sa usporadúvali prednášky, v rámci zábavných sa prednášala poézia a v rámci biblických schôdzí, ktoré navštevovali aj starší členovia, sa hovorilo o biblických témach. Združenie si budovalo vlastnú knižnicu. V roku 1934 usporiadalo zbierku na stavbu pomníka Dr. Michalovi Lúčanskému. Nakoniec dala pomník postaviť manželka nebohého, a tak bol výťažok zo zbierky použitý na vznik sociálnej základiny Dr. Michala Lúčanského na podporu chudobným študentom teológie. V rámci zboru v roku 1934 začal pracovať aj Miestny odbor Slovenskej evanjelickej jednoty č. 359. Bol založený na ustanovujúcom zhromaždení 9. decembra 1934. Na zakladajúcom zhromaždení bol prítomný aj senior Ľudovít Šenšel. Za členov sa prihlásilo 79 obyvateľov Ružomberka a okolia. Za predsedu bol zvolený Peter Dančík, podpredsedníčkou sa stala Mária Plávková, účtovníkom farár Gustáv Plavec, pokladníkom Ján Mišiak ml. a zapisovateľom učiteľ Zdenko Pastor. Za svoje heslo si ružomberský odbor evanjelickej jednoty zvolil meno prvého kňaza samostatného zboru – Jána Drahotína Makovického.
 Podľa sčítania ľudu z roku 1930 mal ružomberský zbor 2117 veriacich. Od roku 1920 teda vzrástol o 661 členov. Zo spomínaného počtu žilo v meste 1417 evanjelikov, v Liskovej 295, v Likavke 160, v Liptovskej Štiavnici 93, v Štiavničke 12, v Zemianskej Ludrovej 3, v Švošove 4, v Ľubochni a Hubovej 48, v Stankovanoch 14, v Komjatnej 1, v Turíku 26, v Liptovskej Osade a Korytnici 28, v Revúcach 11, v Liptovskej Lúžnej 4 a Hrboltovej 1.
V roku 1934 pokračovali skrášľovacie práce v areáli cirkevných budov v Ružomberku. V areáli parku boli vybudované chodníky. Štrk, jeho dovoz a ručnú prácu zabezpečili cirkevníci z Liskovej. Pri práci im pomáhali aj cirkevníci z Liptovskej Štiavnice. Stavebný dozor nad prácami mal murársky majster Čupka. V roku 1935 sa v Ružomberku uskutočnilo viacero kultúrnych akcií. Medzi nimi bol aj III. spevácky festival. Usporiadal ho Zväz slovenských speváckych súborov. Festivalu sa zúčastnil aj veľmi významný evanjelický a. v. cirkevný spevokol z Trnavy pod vedením dirigenta Rudolfa Ferenca.
V tom istom roku boli do novopostavenej hrobky rodu Makovickovcov uložené telesné pozostatky 12 členov rodu. V rámci tohto pietneho aktu 13. júla 1935 za účasti početnej rodiny slúžil miestny evanjelický kňaz krátku pobožnosť. Do hrobky bolo slávnostne uložené aj telo prvého ružomberského kňaza obnoveného cirkevného zboru Jána Drahotína Makovického.
V roku 1935 bola vykonaná generálna údržba cirkevných budov – chrámu, školy a farskej budovy. Boli vykonané maliarske, murárske, klampiarske, stolárske, pokrývačské a sklenárske práce. V rámci týchto prác boli na vežu kostola umiestnené vežové hodiny s elektrickým osvetlením. Zakrátko cirkev požiadala mesto Ružomberok o bezplatné poskytnutie elektrického prúdu na osvetľovanie hodín. Žiadosti bolo vyhovené. V roku 1936 si aj v Ružomberku slávnostnými službami Božími pripomenuli pamiatku Juraja Tranovského a význam jeho diela. Na slávnostných službách Božích 25. októbra 1936 sa zúčastnilo viacero významných kňazov: Ján Dérer, liptovský konsenior a farár v Kráľovej Lehote, Arpád Hajdu, farár v Liptovskej Sielnici a Miroslav Bázlik, farár v Nemeckej Ľupči. V rámci slávností sa predstavil aj ružomberský evanjelický spevokol pod vedením učiteľa Zdenka Pastora. V druhej polovici 30-tych rokov opustilo rady cirkvi viacero jej činiteľov. Po ťažkej chorobe zomrel 14. januára 1936 filiálny presbyter z Liptovskej Štiavnice Ján Hrabuša Vyšný. Dlhoročný zborový cirkevný dozorca Matej Križka zomrel v Ružomberku vo veku 63 rokov 11. júla 1938. Bol veľmi horlivým a vzorným dozorcom cirkvi. Okrem svojej funkcie zborového dozorcu, ktorým bol 13 rokov (od r. 1926), zastával aj funkciu pokladníka zboru a od roku 1934 bol aj seniorálnym zapisovateľom a pôsobil vo výbore Evanjelického sirotinca v Liptovskom Mikuláši. Na jeho pohrebe sa zúčastnilo 11 kňazov na čele s biskupom Vladimírom Čobrdom. Ďalšia strata zbor postihla v roku 1942, keď 20. februára zomrel prvý učiteľ obnovenej evanjelickej školy Jozef Hollý. Ako učiteľ v Ružomberku pôsobil 32 rokov. Bol pochovaný na cintoríne v Ružomberku. Na pohrebe sa 22. februára 1942 zúčastnili viacerí jeho kolegovia: domáci učiteľ Zdenko Pastor, školský inšpektor Miloš Janoška, Pavol Kusý z Nemeckej Ľupče, ale aj senior Ľudovít Šenšel, konsenior Ján Dérer, nemecko-ľupčiansky farár Miroslav Bázlik, ružomberský kaplán Ján Gavalec a samozrejme aj miestny farár Gustáv Plavec.
Po úmrtí zborového dozorcu Mateja Križku nebola táto funkcia obsadená. Celozborové presbyterstvo zasadalo 3. marca 1939 a jednohlasne za čestného zborového dozorcu navrhlo Gustáva Rumana, za zborového dozorcu Kornela Ondruša a za jeho zástupcu navrhlo Petra Dančíka. Celozborový konvent 5. marca 1939 tieto návrhy prijal. Od roku 1937 dostal ružomberský zbor systemizovanú kaplánsku stanicu a od 1. novembra 1937 prišiel za kaplána Štefan Jenőfi. O rok na to si ho mládež zvolila na čelo Združenia evanjelickej mládeže. Čestným predsedom spolku bol Gustáv Plavec. V roku 1939 mala spolková knižnica už 416 zväzkov. Bola určená pre všetkých členov zboru a za vypožičiavanie sa platilo. Knihovníčkou bola M. Ďurinová. Obvodový zjazd dolnoliptovskej evanjelickej mládeže sa uskutočnil 16. júna 1940 v Ružomberku. Stal sa vnútromisijnou slávnosťou ako Deň mládeže. Zúčastnila sa ho aj evanjelická mládež z Nemeckej Ľupče, Liptovskej Sielnice, Paludze a Liptovského Trnovca. Bol propagačnou príležitosťou pre hlavným zjazdom SEM-u, ktorý sa mal konať v Liptovskom Mikuláši 4. – 7. júla 1940. Na tejto akcii úspešne vystúpil aj ružomberský spevokol so 40 členmi pod vedením učiteľa Z. Pastora. Podľa údajov z výročných správ v roku 1940 evanjelický zbor v Ružomberku v zrástol o 82 ľudí, podľa tohto zdroja mal zbor k 31. decembru 1940 spolu 2069 členov. Po ročnom pôsobení 31. augusta 1941 odišiel za seniorálneho kaplána do Dolného Kubína ružomberský kaplán Peter Hollý. Kaplánom sa namiesto neho stal Ján Gavalec, pred tým administrátor zboru v Krompachoch. V ružomberskom zbore v týchto rokoch nenastali väčšie zmeny v rámci funkcií. Čestnými zborovým dozorcom bol Gustáv Ruman, zborovým dozorcom bol Kornel Ondruš, zástupcom zborového dozorcu bol Peter Dančík, celozborovým kurátorom bol Ján Bohúň, matkocirkevným kurátorom bol Gustáv Rosinský, právnym zástupcom zboru Dr. Vladimír Klimo, filiálny štiavnický kurátor Alexander Meško, liskovský kurátor Ján Macko a ďalší. Úspešne pokračovala aj činnosť Združenia evanjelickej mládeže (SEM) pod vedením predsedu P. Hollého, čestného predsedu G. Plavca, podpredsedu Zd. Pastora, pokladníčky A. Beňovej a tajomníka Vl. Mišiaka. Združenie malo v roku 1941 spolu 82 členov, ktorí usporadúvali rôzne schôdze, prednášky a iné podujatia. V Ružomberku v tomto období úspešne pracoval aj Dorast evanjelickej mládeže (DEM). Organizácia bola rozdelená na dve skupiny. V prvej skupine Martina Rázusa bola mládež do 15. roku. Tu bolo 41 členov na čele s predsedom Anatoljom Kazárom a podpredsedkyňou Annou Hrnčiarovou. V druhej skupine Milana Rastislava Štefánika bola mládež od 15. do 18. roku. V skupine pracovalo 30 členov pod vedením predsedu Jána Mišiaka a podpredsedkyne Eleny Faflovej. Spolkom najmladších bola Nedeľná škola (NEM). Založená bola 28. novembra 1937. Jej 60 členov sa schádzalo každú nedeľu v cirkevnej škole, aby sa oboznamovali s dejinami Písma svätého. V roku 1942 pribudlo ružomberskému zboru ďalších 130 členov. Podľa výročnej správy mal zbor v tomto roku 2240 členov. V roku 1942 veľmi úspešne pôsobil ružomberský odbor Slovenskej evanjelickej jednoty (SEJ) č. 359. Mal 126 členov, ktorí pracovali na čele s predsedom Petrom Dančíkom, podpredsedníčkou Máriou Plávkovou, účtovníkom Gustávom Plavcom a pokladníkom Jánom Mišiakom st. Jednota usporiadala za celý rok 11 prednášok na rôzne témy. Evanjelickí kňazi po obnovení cirkvi  1873-1884      Ján Drahotín Makovický 1884-1890      Július Bohuš 1890-1909      Mieroslav Kovalevský 1909-1911      Pavol Rodoľub Čobrda 1911-1919      Metod Bella 1920-1931      Vladimír Čobrda 1931-1969      Gustáv Plavec
Evanjelický kostol
Za sekciu zodpovedá: Jaroslav Maga
175ms