Preskočiť na obsah
RSS odber: Správy mesta Ružomberok   |   Facebook   |   Prihlásenie  
Pon1
Uto2
Str3
Štv4
Pia5
Sob6
Ned7
Pon8
Uto9
Str10
Štv11
Pia12
Sob13
Ned14
Pon15
Uto16
Str17
Štv18
Pia19
Sob20
Ned21
Pon22
Uto23
Str24
Štv25
Pia26
Sob27
Ned28
Pon29
Uto30

Akcie dnes

Mauzóleum A. Hlinku


Je pamätné miesto, kde v rokoch 1939 – 1945 odpočívalo telo Andreja Hlinku, rímskokatolíckeho kňaza, po 33 rokov ružomberského farára, národného buditeľa, politika a verejného činiteľa – jednoducho pozoruhodnej osobnosti, ktorá výnimočným spôsobom prispela k formovaniu mnohých oblastí slovenského života, či už išlo o obranu práv a ľudskej dôstojnosti obyčajného človeka, alebo o spravodlivosť pre národ ako celok v neľahkých pomeroch Uhorska aj v zložitých časoch prvej Československej republiky. Aká výrazná bola stopa, ktorú Andrej Hlinka zanechal svojím životom, sa v plnosti ukázalo vo chvíľach jeho smrti – 16. augusta 1938 – a v dňoch nasledujúcich. Tie dni nenechali takmer nikoho chladným a jeho pohreb ukázal, že jeho súčasníci ho oprávnene nazvali „Otcom národa". V Ružomberku sa pri tejto príležitosti 21. augusta 1938 spontánne zišlo do 100 000 ľudí z celého Slovenska i významní predstavitelia štátnych inštitúcií, cirkevných, politických, či iných verejných organizácií. „Pohreb, akého pod Tatrami ešte nebolo", písalo sa vtedy v novinách. Telesné ostatky zosnulého zabalzamovali a uložili, ako si želal, v krypte jezuitov na ružomberskom cintoríne. Obecné zastupiteľstvo pod vedením Antona Mederlyho, starostu Ružomberka, však o krátky čas prijalo návrh na vybudovanie mauzólea, aby sa mu tak aj navonok prejavila osobitná úcta a privilégium spočinúť dôstojnom mieste v tesnej blízkosti chrámu, v ktorom vyše tri desaťročia účinkoval. Iniciatívu mesta podporilo aj prijatie zákona Slovenského snemu č. 83 z 25. apríla 1939 o zásluhách Andreja Hlinku a rezolúcie, ktorou snem uložil vláde postaviť pamätník Andrejovi Hlinkovi. Pre zámer existovali dobré predpoklady, keďže mesto dalo začiatkom 30. rokov postaviť architektonicky efektné tzv. Školské schody s kamennými balustrádami vedúce ku kostolu a v ich tesnej blízkosti sa už uvažovalo s pamätníkom padlým v 1. svetovej vojne. Ukázalo sa, že toto miesto ideálne vyhovuje pre vybudovanie Mauzólea Andreja Hlinku. Autormi projektu boli Gažo Olejník, Jozef Švidroň a Jozef Glončák. Stavebné práce realizovala firma Uhlár a Martoník z Ružomberka, kamenárske práce firma Vinduška zo Spišských Vlách, kováčske práce firma Fero Milan z Ružomberka. Interiér Mauzólea bol rozdelený na dve časti, ktoré sa však vzájomne opticky prelínali a vytvárali dojem spojitosti. Prvú časť tvorila jednoloďová kaplnka s oltárom Lurdskej Panny Márie (sochu vyhotovil Viktor Mydlo), a s erbom mesta. Steny boli obložené tuhárskym mramorom s aplikáciou lešteného syenitu a súčasťou zariadenia boli kríž, svietniky a vázy z ónyxu. Na severnej strane sa kaplnka otvára do krypty so sargofágom, oddelenej nízkym zábradlím z ónyxu s mosadznými dvierkami. Nad sarkofágom sa vynímal slovenský znak s nápisom: Vodca národa – Andrej Hlinka. Po stranách vstupného portálu s masívnou šambránou z čierneho mramoru sa nachádzali dve tabule – prvá s vytesaným textom zákona o zásluhách A. Hlinku z apríla 1939 a druhá s menoslovom padlých Ružomberčanov v prvej svetovej vojne. Súčasťou mauzólea bol i symbolický hrob vojakov padlých v prvej svetovej vojne umiestnený nad kaplnkou na hornej trase Školských schodov. Sem boli 31. októbra 1939 slávnostne prenesené telesné pozostatky Andreja Hlinku z mestského cintorína. V septembri 1944 však zaútočilo povstalecké lietadlo s cieľom zničiť Hlinkovu hrobku a vláda sa rozhodla premiestniť Hlinkove pozostatky na neznáme miesto. O jeho osudoch v povojnovom období za éry socializmu sa nezachovali dostatočne hodnoverné informácie. Hoci v ňom kolovali rôzne chýry a legendy, pátranie po telesných pozostatkoch doposiaľ neprinieslo žiadne pozitívne výsledky. Čiastočne do tejto otázky vnáša nové svetlo len nedávno objavený dokument – situačná správa o ružomberskej fare, ktorú napísali biskupskému úradu v Spišskej Kapitule traja kapláni: Štefan Náhalka, Jozef Debnár a Jozef Lajoš dňa 16. apríla 1945. Z nej vyplýva, že Hlinkovo telo bolo z mauzólea odvezené v noci z 3. na 4. februára 1945 o pol štvrtej a tiež, že osobami zainteresovanými do tejto akcie boli vtedajší minister vnútra A. Mach a ružomberský farár J. Ferenčík. Prameň však neodpovedá na otázku, kam Hlinkove telesné ostatky previezli. Po roku 1948 bolo Mauzóleum uzatvorené, vstup do zamurovaný a jeho priečelie sa premenilo na pamätník padlých vojakov v I. a II. svetovej vojne. Až v rokoch 1990 – 1991 prikročilo mesto k jeho rekonštrukcii. Interiér a exteriér Mauzólea bol čiastočne renovovaný tak, aby sa celý vzhľad zachoval v približne pôvodnej podobe. Podľa návrhu akad. mal. Jána Kudličku, akad. mal. Pavla Ruska a Ing. arch. Mariána Goča bol upravený tak, že sochu Panny Márie nahradil výtvarne štylizovaný nerezový kríž, obnovený bol podhľad a ďalšie detaily. Súčasťou interiéru sa od roku 1994 stala socha A. Hlinku od akad. soch. Fraňa Štefunka.Toto impozantné dielo v čase prvej Slovenskej republiky umiestnené na čestnom mieste rokovacej sály Slovenského snemu v Bratislave na terajšom Župnom námestí. V povojnových rokoch, konkrétne po februárových udalostiach roku 1948, bolo v novej politickej situácii potrebné sochu zachrániť pred zlovôľou komunistického režimu. Odvážnej úlohy sa ujal akademický sochár Ján Rybárik. Sochu zakopal a ukrýval pod svojím ateliérom v Bratislave. V 90. rokoch zachránené dielo sám očistil a zreštauroval a s podporou fondu Pro Slovakia vyhotovil jeho kópiu. V roku 2003 pribudla do vnútornej vstupnej časti originálna presklená rakva Andreja Hlinku s badateľnou stopou po priestrele, ktorý pochádza pravdepodobne z čias jej prechodného pobytu v krypte Dómu sv. Martina v Bratislave. Posledné úpravy fasády hrobky sa realizovali v roku 2007 pred spomienkovou akciou na storočnicu černovskej tragédie. Na priečelie stavby bol inštalovaný nový informačný panel pre turistov vo viacerých jazykových mutáciách. V roku 2007 prijala Národná rada Slovenskej republiky zákon o zásluhách Andreja Hlinku, podľa ktorého sa mauzóleum považuje za pietne miesto. Mauzóleum patrí v súčasnosti medzi najvýraznejšie kultúrno-architektonické dominanty Ružomberka, pričom vážnosť mu dáva označenie Pamätník Andreja Hlinku v Ružomberku a jeho vyhlásenie za národnú kultúrnu pamiatku.


mauzoleum 02.jpg mauzoleum 04.jpg mauzoleum 01.jpg mauzoleum 03.jpg mauzoleum 05l.jpg mauzoleum 08.jpg mauzoleum 06.jpg mauzoleum 07.jpg

Za sekciu zodpovedá: Jaroslav Maga
105ms