Prechod na navigáciu Hlavné menu Prechod na navigáciu vodorovná
Ružomberok Hľadať
 
 

Obyvateľstvo

Meštianske rody

V priebehu storočí sa v meste vyskytovali stovky rôznych rodov. Niektoré z nich tu žijú od počiatkov až dodnes, iné rody vymreli, odsťahovali sa, alebo sú o nich len útržkovité zmienky. V najstarších zachovaných mestských protokoloch sa do konca 16. storočia spomínajú viaceré rody: Kubáň (1538), Baláž (1538), Bodor (1538), Brček (1540), Bohúň (1540), Vlkolínsky (1540), Andris (1540), Hlobík (1540), Laclavík (1543), Šrot (1544), Benko (1550), Murár (1552), Suržený (1555), Kacian (1555), Mojško (1568), Kmeť (1572), Lacko (1572), Mikulec (1572), Olejník66.jpg (1573), Roháč (1574), Šípka (1577), Škoda (1583), Blaško (1585), Stano (1585), Skladaný (1586), Maršal (1587), Vlček (1589), Hilko (1590), Slosiar (1590), Trepáčka (1590), Sucháň (1596), Króner (1597) a ďalšie. Počet členov väčšiny týchto rodín v 16. storočí na území mesta prezrádza, ža pravdepodobne išlo o dávnejšie udomácnené ružomberské rody. V protokoloch mesta sa zachovali aj údaje o prijatí nových mešťanov. Takýto mešťan musel zložiť do mestskej pokladne istú sumu peňazí a prisahať, že zachová vernosť tunajšej vrchnosti a mestským úradom. Medzi významnejšie prijaté rody môžeme považovať  viaceré prijaté rody v priebehu 16.- 19. storočia. V roku 1649 bol napríklad medzi mešťanov v Ružomberku prijatý Šimon Opršal, zakladateľ tunajšieho rodu hodinárov, ktorí si neskôr zmenili priezvisko na Oberschall. Neskôr boli prijatí aj ďalší zakladatelia významných ružomberských rodov, ako napríklad: Tomáš Hliva z Likavky v roku 1669, Matej Puček zo Sliezska a Ján Lavrenčík z Kňažej v roku 1673, Matej Sviežený z Liptovskej Štiavnice v roku 1730, Andrej Kubančík zo Slanice v roku 1738, Juraj Rozinský z Nemeckej Ľupče v roku 1741, Mikuláš Kroneraff zo Salzburgu v roku 1753, Adam Labaj z Ivachnovej v roku 1753, Martin Hradský z Likavky v roku 1756, Juraj Sidor z Černovej v roku 1758, Jozef a Michal Milanovci z Vlkolínca v roku 1765, Andrej Rázga zo Štiavničky v roku 1777, Juraj Pečner z Ľubochne v roku 1778, Andrej Surový z Martina v roku 1783, Juraj Jančo z Bánoviec nad Bebravou v roku 1786, Juraj Húska z Dlhej na Orave v roku 1787, Juraj Janček z Oravy v roku 1794, Matej Laclavík z Ludrovej v roku 1797, Matej Floch z Bieleho Potoka v roku 1801, Ján Obrcian z Nemeckej Ľupče v roku 1802, František Delavoš z Libochovíc na Morave v roku 1815, Michal Holéci z Liptovského Mikuláša v roku 1827, Andrej Milovič, učiteľ z Liptovskej Osady v roku 1830, Ján Kajúch zo Zemianskej Ludrovej v roku 1837, Ján Fridrich, tunajší učiteľ – organista v roku 1850 a iní. Pri sledovaní zápisov v mestských protokoloch je možné zistiť postupnú zmenu priezvisk niektorých rodov, ktoré vznikali z prímen – druhých priezvisk. Z významnejších rodov, resp. ich vetiev, sú známe nasledujúce zmeny: Kováč - Kralovenský, Hanzély – Chrenko, Pribiš – Demiter, Chriašteľ – Andel (neskôr Angyal), Demiter – Cibulka, Jakobei – Kňazovický, Hanzély – Kmotrík, Bartolomeus – Šeffer, Kačický – Andel, Hyroš – Sliacky, Sliacky – Figuli, Janovic – Hatiar, Bodor – Kandrea, Bella – Hutman, Hlinka – Sidor, Brečkovský – Kolenič, Janiga – Laclavík, Bohúň – Kuriš, Holý – Šida, Domeník – Brško, Maršal – Fokor, Holý – Mišík, Laclavík – Dobrík, Mušuta – Milan, Bodár – Kandera, Elias – Fula, Oravec – Buzák, Rázga – Konský, Malatinský – Cárach, Rády – Bohúň, Bohúň – Dušička a mnoho ďalších.

Zemianske rody

Od vzniku mesta sa na jeho území usídľovali aj zemianske rody z blízkeho okolia, neskôr aj vzdialenejšie rody. Ich príchod súvisel najmä s podnikaním, alebo ich zamestnaním ako úradníkov Likavského panstva. Ako jeden z prvých šľachticov žijúcich na území mesta sa spomína v prvej polovici 14. storočia Peter zo Spiša. Spomína sa už v listine z roku 1337 v listine prepošta Turčianskeho konventu Pavla z 22. februára 1337, ktorou Izolda, vdova po Jánovi, bratovi Mateja z Turca, synov Jána z Transylvscan0107.jpgánie (Sedmohradska), poveruje Petra zo Spiša (Petro de Scepus), mešťana z Ružomberka, zaľudniť územie v blízkosti Váhu, na rozhraní Liptova a Turca (circa fluvium Vaag inter Liptoviam et Turoch existentem). V tomto období bol veľaváženým mešťanom Ružomberka a bol v roku 1340 spolu s ružomberským richtárom Hannom a mešťanom Kunchulom predkladateľom žiadosti mesta o potvrdenie slobôd a práv kráľovi Karolovi Róbertovi. Rodina Petra zo Spiša si v priebehu niekoľkých desaťročí zachovala v Liptove, ale aj na kráľovskom dvore, dobré postavenie. Vyplýva to z nariadenia kráľa Ľudovíta I., ktorý listinou z 9. júla 1376 nariaďuje na základe žaloby mesta Ružomberka Rudolfovi, synovi Petra zo Spiša prinútiť poddaných žijúcich v chotári mesta zaplatiť poplatky. Na území Ružomberka už v 15. storočí žili najmä zemania Štiavnickovci (neskôr Toltovci) z Ludrovej a Liptovskej Štiavnice, Kubíniovci z Kubína či Mindsentyovci z Kúta (zaniknutá dedina pri Ludrovej). V Ružomberku v 19. storočí žili aj zemania Trnovskovci z Kalamien, Thannovci, Urminskovci (Urményi) pochádzajúci z Nitrianskej stolice. Z Thannovcov sa v Ružomberku okolo roku 1821 usadil kráľovský horár Michal Thann a neskôr jeho syn Karol. Michal pochádzal zo Spiša, kde bol jeho otec Anton Thann (+1813) spišskosobotským mestským úradníkom.

Počet obyvateľstva

Podľa údajov rôznych dobových dokumentov a publikácií žilo v roku 1787 v Ružomberku aj s ulicami 1889 obyvateľov. V roku 1819 žilo v Ružomberku 2100 obyvateľov. Sporným ostáva údaj z rokov 1828 a 1830, keď štatistiky uvádzajú 2532 obyvateľov, zatiaľčo štatistika z roku 1846 len 2318 obyvateľov. V roku 1850 bolo v meste bez ulíc 2532 obyvateľov, z toho 2451 katolíkov, 73 evanjelikov a 5 židov. Podľa sčítania ľudu v roku 1857 v Ružomberku žilo 2859 obyvateľov, v uliciach mesta 2835, spolu teda 5694 obyvateľov. V roku 1869 spolu 6044 obyvateľov, z toho 2977 v meste a 3047 v uliciach. V roku 1880 tu žilo 6432 obyvateľov, v roku 1890 to bolo 8198 obyvateľov, z toho 7030 katolíkov, 455 evanjelikov, 693 židov a 20 iných náboženstiev. V roku 1900 mal Ružomberok až 9004 obyvateľov. Od začiatku 20. storočia počet obyvateľstva v meste rýchlo stúpal. V roku 1910 sa k Ružomberku pripojilo Rybárpole a mesto malo už 12 249 obyvateľov. Po prvej svetovej vojne nastal čiastočný úbytok, keď oficiálne sčítanie ľudu uviedlo v roku 1919 11 841 obyvateľov. Rast životnej úrovne a stabilizovanie pomerov dokumentuje aj stav obyvateľstva v roku 1921, keď žilo v Ružomberku 14 230 obyvateľov. V roku 1930 to už bolo 15 663 obyvateľov v Ružomberku a uliciach.

    


 
ÚvodÚvodná stránka