Prechod na navigáciu Hlavné menu Prechod na navigáciu vodorovná
Ružomberok Hľadať
 
 

Osobnosti

ANDREJ HLINKA

Andrej Hlinka sa narozprava do mikrofonu.jpgrodil v Černove j 27. septembra 1864. Po štúdiách na gymnáziu v Ružomberku odišiel do Levoče a odtiaľ na seminár do Spišskej Kapituly. Tu sa stal klerikom. Po krátkych pobytoch v Zakamennom Kline, Svätej Alžbete a Tvrdošíne dostal prvú faru v dedine Liptovské Sliače . Pre faru zabezpečuje všetky slovenské časopisy a knihy. V obci pomáhal zakladať gazdovsko-potravný spolok, bojoval proti alkoholizmu. V politike začal pracovať roku 1896 v Ľudovej strane Uhorska, kde ho považovali za pansláva, čo brzdilo jeho politickú aktivitu. Stal sa redaktorom Ľudových novín a v Liptove zakladal svojpomocné spolky. Roku 1898 kandidoval vo voľbách, ale nepochodil pre nedostatočnú finančnú podporu a zabezpečenie. Jeho boj pokračoval na stránkach Ľudových novín, kde hájil práva národa.  Farárom v Ružomberku sa stal v roku 1905. Pustil sa tu do ostrého boja s maďarizáciou, získal si lásku ľudu, ale aj nenávisť maďarských mešťanov. Pri voľbách 1906 pomáhal agitovať dr. Vavrovi Šrobárovi. Po porážke vo voľbách svetská a cirkevná moc Hlinku znemožnila a suspendovala ho. Do väzenia sa Hlinka prvýkrát dostal 27. júna 1906. Spolu s ním boli odsúdení aj iní národovci. I napriek tomuto bezpráviu Hlinka ďalej bojoval za národ, založil v meste Ľudovú banku. Po prepustení z väzenia Hlinka zmenil názov novín na Slovenské ľudové noviny. Roku 1910 vysvätil kostol v Černovej za hojnej účasti národa. Zakladal ďalšie svojpomocné spolky, oživil činnosť Ľudovej banky. Cez vojnové obdobie založil kníhtlačiareň Lev, potrebnú na šírenie slovenského slova. V decembri 1918 v Žiline ustanovil Slovenskú ľudovú stranu, zriadil časopis Slovák. Neúnavnou prácou presadzoval slovenského ducha do úradov a škôl, cestoval po Slovensku, rečnil a burcoval. Ideu svojbytnosti slovenského národa sa snažil presadzovať aj na mierovej konferencii v Paríži, ale nestretol sa s veľkým pochopením. Po návrate bol ihneď uväznený v Prahe. Zastavilo sa aj vydávanie Slováka. V roku 1924 pozvali Slováci z Ameriky Hlinku na návštevu do USA. Nedostal však cestovný pas. Vo voľbách roku 1925 sa Slovenská ľudová strana stala najsilnejšou na Slovensku a premenovala sa na Hlinkovu slovenskú ľudovú stranu. O rok neskôr sa Hlinka konečne dostal do USA, kde bol triumfálne privítaný. Pochodil takmer všetky slovenské osady v USA, rečnil a získaval finančnú podporu krajanov pre Slovensko. Andrej Hlinka všemožne usiloval o spojenie všetkých roduverných Slovákov a išiel príkladom. Roku 1932 vo Zvolene objal predsedu Slovenskej národnej strany Martina Rázusa a vytvoril s ním autonomistický blok. Nekompromisný bol však ku komunistom. 16. augusta 1938 vo večerných hodinách Andrej Hlinka umiera na ružomberskej fare.

S jeho menom sa spája aj existencia významnej pamiatky v meste, ktorú predstavuje jeho Mauzóleum – národná kultúrna pamiatka Slovenskej republiky. Pôvodná myšlienka výstavby v r.1938 bola pamätník padlým v 1.svetovej vojne. Po smrti Andreja Hlinku /16.8.1938/vtedajšie Obecné zastupiteľstvo pod vedením Antona MedDSC_7894.JPGerlyho, starostu Ružomberka prijalo návrh na vybudovanie Mauzólea Andreja Hlinku. Projektovú dokumentáciu vypracoval architekt Jozef Švidroň. Architekt sa rozhodol stavbu orientovať ako nižšie situovanú súčasť hlavného námestia (tzv. Rínku) s kostolom sv. Ondreja a priľahlou farou, na ktorej Andrej Hlinka pôsobil. Interiér Mauzólea bol pôvodne rozdelený na dve časti, ktoré sa však vzájomne opticky prelínali a vytvárali dojem spojitosti. Prvú časť tvorila vstupná kaplnka s oltárom Panny Márie a erbom mesta. Naľavo, za nízkou dvojkrídlovou bránkou, bol umiestnený sarkofág z čierneho onyxového kameňa, nad ktorým sa vynímal slovenský znak s nápisom. Vnútorné steny ako aj dlažba boli zhotovené z mramoru. Priestor vonkajšej čelnej steny Mauzólea vypĺňali pamätné tabule –prvá s vytesaným zákonom o zásluhách A. Hlinku z apríla 1939 a druhá s menoslovom padlých Ružomberčanov v prvej svetovej vojne. Takto pripravená hrobka bola na jeseň 1939 odovzdaná do užívania. Dňa 31. októbra sa konalo slávnostné prenesenie Hlinkových telesných pozostatkov z mestského cintorína do Mauzólea. Na jar 1945 bolo telo Andreja Hlinku prevezené na bezpečné miesto. O jeho osudoch v povojnovom období za éry socializmu sa nezachovali dostatočne hodnoverné informácie. Hoci v ňom kolovali rôzne chýry a legendy, pátranie po telesných pozostatkoch doposiaľ nepriniesložiadne pozitívne výsledky. Po roku 1948 bol interiér uzatvorený, vstup do Mauzólea zamurovaný a jeho priečelie sa premenilo na pamätník padlých vojakov v I. a II. svetovej vojne. Až v rokoch 1990-1991 prikročilo mesto k jeho rekonštrukcii.

ĽUDOVÍT FULLA

(* 27. február 1902, Ružomberok – † 21. apríl 1980, Bratislava) bol slovenský maliar, grafik, ilustrátor, scénograf a výtvarný pedagóg.Na začiatku tridsiatyfulla.jpgch rokov vystúpil Ľudovít Fulla spolu s Mikulášom Galandom pred verejnosť s manifestom „Súkromné listy Fullu a Galandu“, v ktorých: „vyslovili potrebu skoncovať so starými, nič nehovoriacimi umeleckými metódami a zabehanými manierami a žiadali preraziť a uvoľniť cestu novým výrazovým prostriedkom a postupom, ktoré by zodpovedali dynamickým premenám, ktoré boli charakteristické pre život človeka a spoločnosti 20. storočia. Ľudovít Fulla vystavoval v Bratislave, Žiline, Varšave, Prahe a Košiciach.
V roku 1936 bol Ľudovít Fulla odmenený bronzovou medailou za scénografické návrhy na Trienále užitých umení v Miláne, nasledujúci rok získal Grand Prix za obraz Pieseň a práca na svetovej výstave v Paríži. V roku 1963 dostal titul národný umelec. Za postavenie a prevádzkovanie Galérie Ľudovíta Fullu v Ružomberku v roku 1969 daroval štátu množstvo svojich diel.

DUŠAN MAKOVICKÝ

Dr. Dušan Makovický (* 10. december 1866, Ružomberok - † 12. marec 1921, Ružomberok), bol slovenský lemakov.jpgkár, publicista, spisovateľ a prekladateľ. Vzdelanie získaval v Ružomberku, v Nagykőrösi, Soprone a medicínu študoval na lekárskej fakulte v Prahe, v rakúskom Innsbrucku a v Berlíne, promoval v roku 1891 v Prahe. V rokoch 1891 - 1894 pôsobil ako sekundárny lekár v Innsbrucku, v roku 1894 odišiel do Budapešti, no ešte toho roku začal pôsobiť ako praktický lekár v Žiline, v rokoch 1904 - 1910 bol osobným lekárom ruského spisovateľa Leva Nikolajeviča Tolstého v Jasnej Poľane. V rokoch 1915 - 1916 bol internovaný za odpor voči vojne, v roku 1919 ochorel na brušný týfus a o rok neskôr sa vrátil do Ružomberka, kde aj v roku 1921 zomrel. Počas štúdií na vysokej škole sa stretol s Martinom Kukučínom, s filozofickými názormi Leva Nikolajeviča Tolstého, ale tiež s filozofiou T. G. Masaryka. Už od roku 1890, kedy sa vydal prvý raz do Ruska, udržiaval písomný styk s Levom Nikolajevičom Tolstým a stal sa členom tolstého krúžku. Okrem uverejňovania jeho listov tiež publikoval preklady jeho diel, zápisky a state o ňom. V rokoch 1896 - 1898 zložil a redigoval edíciu Poučné čítanie, v ktorej vyšlo 17 brožúr, obsahujúce preklady ruských autorov. Sprevádzal Tolstého až do jeho posledných chvíľ a jeho Jasnopoľanské zápisky sú unikátnym dokumentom o vzťahoch učiteľa a žiaka, a kronikou Tolstého duševných zápasov.

 

 


 
ÚvodÚvodná stránka